www.sachdk.sk 
Vážení šachoví priaznivci.
V prvom rade by som vám chcel v mene tvorcov tejto stránky popriať v Novom roku hlavne veľa veľa zdravia. Ak to bude, ostatné už nejak doklepeme… Ďalej vám prajem radosť z našej milovanej hry, bystrú myseľ a nikdy neutíchajúcu radosť z peknej kombinácie či krásnej myšlienky, ktorú sa vám podarí zrealizovať. Veríme, že nám zachováte priazeň aj v Novom roku a dúfame, že sa pridáte k nám a aj vy obohatíte našu stránku.
Juraj Baričák pár dni dozadu poslal článok prebratý zo slovenského šachového zväzu o víťazoch v jednotlivých vekových kategóriach a jedným z víťazov je aj náš fanúšik Juraj Kučera, ktorý tohto roku oslávi 75 rokov. No a Juraj Baričák nesklamal a získal od Juraja Kučeru odpovede na pár otázok, ktoré dnes na Nový rok pristáli na našom e-maily. Musím sa priznať, že pri čítaní rozhovoru mi neraz vyhŕkli slzy a určite stojí zato si ho prečítať…..! Jurajovi Kučerovi samozrejme ďakujeme za čas ktorý tomu venoval a že je naším fanúšikom.
Pri nahadzovaní poslanej partie do formátu “pgn” som nahadzoval k jednému ťahu aj nasledovný komentár Juraja Kučeru: “V tejto chvíli som myslel na to, že ma doma čaká plákanie plienok a že pravdepodobne nestihnem autobus na 18.00 a budem musieť ísť autobusom o deviatej večer, čo ani trochu nezapadalo do mojich plánov. Preto aj taký agresívnejší ťah.”
Nie je to milé a tak trochu romantické? “Plákanie plienok”. To mi pripomenulo jednu skvelú vetu od skvelého hráča a spisovateľa šachovej beletrie Genna Sosonku, kde porovnával šachy kedysi a dnes. Nedá mi neuverejniť ho: “Keď premýšlate o dnešnom šachu je možné povedať, že jeho súčasnosť je neistá, budúcnosť znepokojivá a iba minulosť raz a navždy skvelá. I keď viem, že nijako nevynikajú duchom myšlienky, že dávnejšie bolo nebo modrejšie, dievčatá krásnejšie, obete dám efektnejšie a koniec koncov aj ľudia okolo šachu zaujímavejší, nemôžem sa zbaviť dojmu, že tomu naozaj tak bolo…”
Dajme už teda slovo Jurajovi a Jurajovi, vyložte si nohy, prečítajte si článok, prehrajte úžasne skomentovanú partiu a popritom dopite Novoročný šampus….
(Vladimír Salva – Administrátor)
- Juraj Baričák: V prvom rade gratulujeme k Vášmu umiestneniu v rebríčku hodnotenia hráčov podľa roku narodenia pre rok 2018. Skúste nám priblížiť Vaše pocity, čo to pre Vás znamená?
Juraj Kučera: Ďakujem za gratuláciu. Bol to jeden z pekných darčekov pod vianočný stromček, najmä preto, že som ho vôbec nečakal. Stačilo sa narodiť o nejaký ten mesiac neskôr a moje umiestnenie by bolo úplne iné, alebo si vezmime možnosť, keby sa to hodnotilo v našej bývalej republike Československo, určite by ma predbehol Vlastimil Hort. Teraz to znamená pre mňa akoby výhru v turnaji, ktorý sa hral dlhé roky. Obzrúc sa dozadu, ono je to vlastne nie až taká náhoda – to moje umiestnenie, veď šach hrám závodne už od svojich pätnástich rokov a boli časy (ale sa minuli), keď som mal ELO aj nad 2200. Mám pocit, že na sklonku mojej šachovej kariéry, (veď čo si budeme nahovárať v mojom veku), akoby som týmto dostal aj akési pomyselné ohodnotenie za moju doterajšiu lásku k tejto prekrásnej hre. Nuž asi také sú moje súčasné pocity.
- JB: Šach hrávate už nejaký ten piatok, ako sa rečie, prečo ste sa rozhodli práve pre túto hru a čo pre Vás znamená?
JK: Ako som uviedol vyššie, šach hrám už veľmi, veľmi dávno. Prečo som sa rozhodol práve takto? Nuž povedal by som s kúskom žartu, že asi preto, lebo v iných činnostiach som videl väčšiu konkurenciu. Emil Zátopek bral na olympiádach zlaté medaily, aj Janko Zachara si vybojoval zlatú v Helsinkách roku 1952, no a mne sa práve v tom čase podarilo vyhrať nejakú tu partiu s otcom a kamarátmi, nuž som si myslel, že šach je práve tou činnosťou, ktorá ma privedie k vyšším métam. Možno to bolo aj preto, lebo behať sa mi veľmi nechcelo, a ani nechať sa otĺkať od svojich súperov. Aby som bol však objektívny a presnejší, nabehali sme sa s chlapcami v tie časy viac než dosť, no a čo sa týka bitiek, aj tých bolo viac než chleba na tanieri. Dodnes sa čudujem, odkiaľ som čerpal prvé vedomosti o otvorení šachovej partie. Po súperovom e5 na môj 1. ťah e4 som zvyčajne hral 2.Dh5, aby som po nasledujúcom ťahu súpera mohol zahrať 3.Sc4 a dať mat súperovmu kráľovi na poli f7. Nie vždy sa mi to podarilo, lebo aj súper voľačo videl (alebo nevidel, ale mal šťastie), som musel hrať nie tak, ako som bol naučený. Šachovej literatúry v tie časy nebolo, presnejšie nedala sa kúpiť, no neskôr sa mi podarilo kdesi zohnať Potůčkovu knihu Šachista začiatočník. Tak som zistil, že sa dá hrať aj niečo iné. To však stačilo aj k tomu, že som si šach začal viac všímať ako všetko ostatné a ten sa stal pre mňa postupne tým, čomu sa zvykne hovoriť láskou k šachu. Ale to sa stalo až neskôr. V súčasnosti mám okrem svojej rodiny dve veľké lásky. Jednou z nich je práve šach a tou druhou harmonika.
- JB: Šach nie je len o výhrach a prehrách, je to aj o zábave, súťaživosti, kreativite. Skúste nám priblížiť niečo výnimočné, nejaký zaujímavý moment, príhodu, ktorú ste počas Vašej šachovej kariéry zažili.
JK: Smiechu a veselých príhod v spojitosti so šachom som zažil viac než dosť, veď ktorý šachista nezažil nejakú veselú príhodu? Tam, kde sú dobrí šachisti – kolegovia z oddielu, tam je aj tých zaujímavých a veselých príbehov dostatok. Mne však dodnes utkvela v pamäti jedna zábavná historka, ktorá sa udiala, keď som mal približne 15 rokov. V dedine, ktorej som býval, bolo malé súkromné holičstvo, kde sa okrem strihania a holenia každý deň vo veľkom usporadúvali šachové zápasy medzi miestnymi šachistami. Chodil som tam skoro každý deň a keďže som v tom čase už hrával na miestne pomery pomerne dobre, každý si chcel zahrať partiu práve so mnou. Hrávalo tam veľa známych osobností, okrem iných aj brat spisovateľa Miloša Krnu, ktorý sa mohol pochváliť tým, že remizoval v simultánke so samotným Capablancom, aj pán Gálfy (otec horolezcu Ivana Gálfyho). Bol to môj najčastejší súper. Raz sme tak spolu hrali partiu, dookola plno kibicov, keď do holičstva prišiel zákazník. Pán Rybín (holič a náramný šachový kibic) ho usadil na stoličku, dal mu na hornú časť tela bielu prikrývku a so slovami: „Čo to bude mladý pánko?“ ho začal mydliť, nečakajúc na odpoveď zákazníka, ho žačal mydliť. Tá by mu nebola aj tak na nič, lebo už dobre nepočul. Keď ho poriadne namydlil, trvalo to dobrých päť minút, vzal britvu a začal milého zákazníka holiť. Naša partia so starým pánom Gálfym naberala na zaujímavosti. Obetoval som nejakú tu figúru za útok na súperovho kráľa, no a pán Rybín sa namiesto holenia čoraz viac začínal venovať pozeraniu a kibicovaniu v zaujímavej partii. Aj (ne)holenie naberalo na grádoch a po dlhej predpríprave skončilo až nečakane rýchlo. Zákazník spoly oholený pomaly vstal, poutieral si namydlenú a zatiaľ neoholenú polovicu tváre a bez slova odišiel z holičstva. Samozrejme pán Rybín to v zápale boja ani nespozoroval. Až keď ho na skutočnosť upozornil môj súper pán Gálfy, ktorý sa čoraz viacej mračil, lebo jeho pozícia začala vyzerať viac než podozrivo, slovami, že sa má venovať viac holeniu a nie kibicovaniu, otočil sa, že dokončí svoju načatú robotu, no zrazu zistil, že z holenia nebude nič, lebo na stoličke, kde mal sedieť zákazník, nesedí nikto, ba sa mu dokonca zazdalo, že aj v holičstve nastalo akési trápne ticho. V tej chvíli si uvedomil, že prišiel nielen o tržbu, ale aj o dobrú povesť svojho fachu. Mne sa podarilo partiu doviesť do víťazného konca, no a pán Rybín si náladu napravil kibicovaním pri ďalšej partii, ktorú sme o chvíľu začali hrať.
- JB: Peťo Koutný nám raz v našom rozhovore odpovedal na našu otázku, ktorá je jeho najkrajšia partia odpovedal……“ ……tá ešte len príde……“, takže, ktorá je tá Vaša top, naj, simply the best partia, a neviete nám ju náhodou aj zaslať s Vašim komentárom? Radi by sme ju aj uverejnili….:)
JK: Súhlasím s Peťom Koutným, aj mňa ešte len čaká tá najkrajšia partia, ale predsa mám niektoré partie, ktoré sa mi páčia o kúsoček viac ako ostatné. Nie preto, žeby som niektorú z nich hral lepšie ako tie druhé, ale preto, lebo boli spojené s rôznymi príhodami, s vyhratým, či prehratým zápasom, alebo s niečím zaujímavým. Napríklad taká partia s Karolom Hennelom, ktorú som prehral v časovke po dvojnásobnej obete dámy na tom istom poli v domnienke, že dávam mat, čo bola samozrejme halucinácia, lebo obe dámy (pôvodnú a tú novú, ktorú som si postavil), mi postupne Karol vzal kráľom, lebo nebola ničím chránená. Partia, ktorú som prehral, nám prehrala aj sľubne vyzerajúci zápas Starý Smokovec – Ružomberok v roku 1976. Peknú partiu som odohral aj proti Zuzke Gregorovej, keď som hral už za Dolný Kubín. Peknú partiu za Liptovský Mikuláš som odohral aj proti GM Vlastimilovi Babulovi, ktorú sa mi podarilo remizovať v pozícii, keď som mohol pomýšľať aj na výhru. Vybral som však partiu zo Škutoviek, kde sa hral Memoriál Miroslava Urbanca v roku 1978.
- JB: Posledná otázka, z hľadiska šachu, aké sú Vaše ciele, plány do budúcna?
JK: Budúcnosť si treba vždy tak trochu naplánovať. Nie je dobré nechávať všetko na náhodu. To platí aj v šachu. Chcel by som si ešte zahrať niekoľko sezón za súčasné mužstvo a vytvoriť tú najkrajšiu partiu. Myslím si, že mojou najkrajšou partiou bude práve tá posledná a preto možno aj najsmutnejšou spomedzi všetkých. Nuž čo už…. roky sa hlásia.
Oco, ten 35 tah e4!, bol naozaj excelentny a ked sa nad tym tak zamyslam, ja by som na to neprisiel. Myslim si, ze ma ovela vacsiu cenu, ako nejaka super kombinacia…
p. Kučera, ďakujeme za rozhovor, partiu, a veríme, že sa pridajú aj ostatný matadori, ktorých sme oslovili…..:) A samozrejme, taktiež všetko naj v Novom roku 2019……:)